radsej to necitajte lebo to bude zas deprimujuce ako cely moj blog, vsetko len kazim. namotavam ludi na blbosti. kazim si okolo seba vztahy. kazim si zivot aj sebe. neviem co chcem a hrabem sa v minulosti len preto,ze si myslim, ze vtedy to bolo lepsie. asi nezijem dostatocne pre pritomnost, ale uz ma to nebavi. ved ani pre pritomnost zit nemozem. nutia ma rozmyslat nad VS, nad tym ako zmaturujem, nad tym co budem v zivote robit. ako to mozem vediet, ked som to este nezazila? a pritom sa tak rada vraciam do minulosti, len pre ten dobry pocit, ako to bolo s vladkom dakedy prefektne...a ma to zmysel? a kedy vlastne clovek zije pre pritomnost ked stale musi predvidat co sa stane a ake budu nasledky?
ja som napr. na dozvukoch nad tym nepremyslala, vtedy som zila len pre pritomnost. a zas som si navarila a vsetko treba riesit, nemoze ma nikto nechat na pokoji. co to taram? ved ja to vlastne vsetko riesim, ostatni sa vsetci tvaria, ze stalo sa co sa malo stat, ide sa dalej. jaj, citim sa ako v kozi niekoho ineho. obcas uplne bezmocne a obcas az moc odvazne a sebavedome. a naco je to dobre. mam pocit ako keby vsetko co do mna moji dobri rodicia vlakladali, ja som si kazdou takouto "zabavou" nicila. mam pocit, ze na mna uz nikto nemoze povedat, ze som mila a dobra. a pritom su to tie najfrekventovanejsie slova pri pochvale a opise ludi.
je to na prd a nic ine ma nenapada. vsetko si to kazim sama a pritom ani neviem ako...tak sorry ludia okolo mna
Komentáre