Uz som sa raz namotala na to ako si mi napisal, ze by si mi chcel este tolko toho povedat(pekneho). Pritom to vobec tak nebolo. Povedal si mi toho vela, ale veci, ktore ma zranovali. To co sme si vcera povedali bolo asi to najhroznejsie. Asi som este nikdy nezazila horsiu chvilu s tebou ako vcera. Ked som odchadzala chcela som ti povedat, ze ti to vsetko odpustam, ale nedalo sa. Ono sa to bude vstrebavat este asi dlho.
Ak si si stihol vsimnut, tak sme vcera stali presne na tom istom mieste, kde si si asi pred polrokom pisal moje cislo. Usmieval si sa a hovoril, ze mi zavolas. Ja som sa smiala a myslela si, ze jasne. A ty si naozaj zavolal. Vedel si ako na mna. Namotala som sa pomerne skoro. Vsetko to bolo take nadherne prve 2 mesiace. A potom sa to dosralo u Dady. Ale nevinim z toho Dadu, skor seba. Myslela som si, ze som pri tebe stastna. Stale som sa snazila zachranit vztah a nemyslela som na seba. Ale naco to riesit. Mozno to malo skoncit uz vtedy a predsa sme to skusali.
Je to len taka uvaha, asi sa neoplati nad tym vobec rozmyslat. Nerozmyslat je najlepsie.
Radsej si nic necitaj.
Alebo si sprav svoj vlastny blog a napis aj ty nieco. Lenze asi nemas odvahu, ked si mi ani list neposlal. Je to trapne co tu splietam. Idem radsej prec.
Komentáre