Pred nedavnom som si precitala basne(teda pokusy o basne), ktore som napisala asi pred 2 rokmi. Nevedela som co ma to vtedy pochytilo, ale teraz uz nepisem, lebo si myslim, ze som totalne bez inspiracie. Ale ako som is ich tak citala, tak som zistila, ze az teraz tie slova davaju zmysel. Tak velmi som vtedy tuzila po laske a myslela si, ze to co zazivam bola laska, ze som pisala slova lasky. Aj mne sa zdalo, ze je to nejake divne. Ani mne sa to velmi nepacilo, pretoze to nebolo zo srdca. Len bezvyznamne slova som splietala dokopy a pisala o tom co som vobec nezazila. Len po tom moje srdce velmi tuzilo.
Prave pred piatimi dnami som sa rozisla s clovekom, ktoreho som sama v srdi nazyvala laskou svojho zivota. Nikdy som to nepovedala nahlas. Ako som si predstavovala nasu spolocnu domacnost, nase deti Hanku a Emku, ale urcite aj chlapca. Ale skoncilo to, lebo to nevyslo. Stava sa. Teraz aspon viem, ze tie basne aj mali zmysel a ze sa za ne nemusim hanbit.
Este stale je v mojom srdci. Kto vie kedy odide...

Komentáre
otázka znie inak: