Predstavím si teba
zmätenú hľadám seba
všetko prichádza mi ako tieň
nemám po ruke žiadnych opier.
Strácam sa v skale, v hluku, v rodine
neviem či niečo zachráni moje srdce márnivé.
Načo slnko dal si nám
keď nemôžme ho využiť.
Tal ako šťastie prichádza
v ťažkej chvíli, neviš uveriť.
Prečo teraz stále neprichádza
volám na ňho: Poď, nebráň sa!
Ako skala, pevná hrádza
stojí, volá: neboj sa.
Ja z hlúposti som schopná stratiť
všetko čo mám najviac rada.
V lásku som prestala slepo veriť
veď bez nej tiež žiť sa dá.
Neviem načo toľké snaženie
veď falošnosti je tu dosť.
Čo mám radšej prijať utrepenie?
Skôr sama byť tu ako hosť.
Komentáre
milujem ta moc
juj