meggie

Keď človeku nie je najlepšie tak spomína na čas, keď mu bolo krásne..len tak, aby sa tam znova ocitol aj keď vie, že už sa to nikdy nevráti. Tak ako som ja začula pesničku jednej nemenovanej slovenskej speváčky(inak nahrala ten album v Londýne) som si spomenula na leto a nato ako som to stále počúvala. A ako raz sme to počúvali spolu...chcela som sa mu stále pozerať do očí a pritom som nehcela, aby vedel, že plačem...že plačem so šťastia a z toho, že opäť sa to pokazí. A nemyslím si, že som si tu krásnu chvílu pokazila slzami. Neviem či si to všimol, ale asi aj hej. Ja som mu nepovedala prečo. Možno som to ani vtedy nevedela. A až teraz som si našla preto vierohodnú príčinu.

Je to zvláštne, že keď počúvam hudbu, ktorú som vtedy počúvala je mi do plaču. A kvapkam jak taký kohútik. Prečo sa nikomu nechce ma ísť opraviť. Možno stačí úsmev a úprimný rozhovor....ale asi si to nezaslúžim