Všetko sa začína pohľadom. Neskôr príde aj láska, možno len z tej obrovskej túžby milovať a starať sa o niekoho. Tak ľahko sa do nej padá za prítomnosti dotykov a nehy. Veď nežný vie byť každý aj bez lásky. Koľko ľudí prejde denne okolo nás. Niekedy mám chuť zastaviť sa a rozmýšlať, či pri mne náhodou neprešiel aj môk potenciálny. Či dokáže milovať ma takú aká som bez akejkoľvek snahy zmeniť...
Nechcem myslieť na minulosť a pritom viem, že ma vždy bude ovplyvňovať. Každého budúceho budem prirovnávať k bývalému, každé gesto, každý úsmev, každú lásku...Jediné čo mi ostalo v srdci je zvláštny a zmätený pocit pri spomienke na neho. Náhodou otvorím súbor s fotkami na compe a uvidím jeho. Nedokážem necítiť vôbec nič. A zrazu mi príde na um niekto druhý, ktorého nemám ani trochu a ani podľa mňa nikdy mať nebudem. Aj tak by som si s ním po toľko násobnej idealizácii jeho osoby, nedokázala predstaviť vzťah. Určite nie ten plnohodnotný, pretože na ten nemám ani ja.
Pozerám dokument o živote Rómov na jednej osade a chaos vo vnútri ich obydlia mi pripomína moju dušu, moje srdce, môj rozum, moje predstavy o budúcnosti. Avšak títo ľudia sú na ten neporiadok asi zvyknutí. Žijú už niekoľko rokov so 14 deťmi na nesporiadanom pozemku bez viery v lepšiu budúcnosť, bez morálnych zásad, bez rozumu, bez...A prečo mi to pripomína moje srdce? Môžem zato ja, že sa v sebe nevyznám? Strácam pôdu pod nohami ... Kto vie čo majú v srdci oni...
Komentáre
Tha