Práve som sa vrátila z predstavenia, ktorého lístky sa čaká rok. Že vraj. Povedali nám to na začiatku, takže každý mal priveľké očakávania. Aspoň ja určite. Ale čo sa nestalo? Bola som prekvapená . . ale určite nie príjemne.
Obsadenie známych tvári, no už by sa dalo hovoriť legiend, vyzeralo sľubne. No tie slová, slová, slová... Prvá veta našej legendy bola s použitím hanlivého slova. Rozprávanie jej manažérky bolo plné psychologických kecov, ktoré sa do tejto konzumnej hry vôbec nehodili. Snažili sa o veľký pátos a duchaplnosť, ale divák mal skôr pocit, že sa tam len Soňa potrebuje odbaviť. Každý čakal akciu. Načo slová? Tento svet chce show. Načo niečo na zamyslenie. Len nech sa plače, nech sa sexuje, nech sa tancuje, nech sa hrá...ale prehnane.
Načo sa pozerať na zlé vzťahy? Veď nemáme toho okolo dosť?
A že vraj zobrazenie intímneho sveta ženy.. Mysle ženy možno, ale zničenej zo svojej prázdnoty a nihilizmu. Nie takej, ktorá si uvedomuje svoje poslanie, svoje povinnosti. Je to zobrazenie sebeckosti a túžbe po dokonalej a nestarnúcej kráse. Čoho iného sa človek má chytiť ak nemá vieru? Viery v seba. To ako vyzerá je predsa najdôležitejšie.
Najnechutnejšie však bolo, keď tam vsunuli incest. Kto to vôbec vymýšľa také niečo. Veď je z toho človeku na vracanie.. Normálne som to tej Soni aj závidela..
A ako vrchol vystúpi Laci Strike. Veď ako inak sa dá zakončiť niečo tak bezduché a prázdne. Aspoň spravíme show aj keď s dejom to nemá nič spoločné. Ale dá sa vôbec hovoriť o deji? Šak aspoň spravíme reklamu, veď hip-hop teraz letí.
Nechutné komerčné.. mohla som si doma radšej pozrieť telku.
Naozaj nemáme na viac?
Komentáre
divný, ale tiež názor, i keď som tie Fetišistky nevidela, ale vzhľadom na tvoj názor, asi ani nemusím
no to, ze