Ja som chodila na spev, výtvarnú, na gitary do Základnej umeleckej školy. Popritom som stíhala divadlá, výstavy, koncerty a ani kamarátky som nezanedbávala. Neskôr som sa začala zaujímať o aerobik, fotografovanie a plávanie. Skoro všetko som po nejakom čase vzdala. Ostala som len pri speve a gitare. Spievať som vždy chcela a na gitaru som chodila od ôsmich rokov. Žiadny iný krúžok ma tak nebavil. Samozrejme, že ako malé dieťa ma tam prihlásili rodičia a zo začiatku som tam chodila z povinnosti.
Na strednej škole sa ku gitare pridali ďalšie krúžky. Aj keď som nedosahovala úspechy na umeleckých súťažiach v gitare, chodila som tam rada. Na našej škole mali možnosť na umelecké súťaže chodiť len deti učiteľov. Môj učiteľ ma posielal na rôzne kultúrne akcie ako umeleckú spestrenie, čo mne vyhovovalo. S učiteľom sa nám po toľkých rokoch vyvinul dobrý vzťah, kvôli ktorému by som na neho nedala dopustiť. Naše hodiny boli vždy zábavné. Keďže som bola na druhom stupni nemal so mnou problémy ako s mladšími žiakmi. Avšak veľakrát chýbal, čo mne nie vždy vyhovovalo. Vedeli sme sa ale veľmi dobre dohodnúť. Neskôr som po mimo začala učiť na gitare aj ja pár dievčat z dediny. Mala som dobrého učiteľa a chcela som im predať všetky svoje doterajšie hudobné znalosti. Lenže prišiel maturitný ročník a prestala som mať tak veľa času.
Prestala som učiť a často som vynechávala aj moje hodiny. Chcela som to dokončiť, pretože to bol posledný ročník druhého stupňa. Môj učiteľ založil kvarteto a dueto a v každom som mala účinkovať aj ja. Prestala som to zvládať. Začala som vynechávať hodiny. Potom boli prázdniny a po prázdninách som bola chorá. Jemu však záležalo skôr na svojich súboroch ako na mojej hodine. Aj keď som mu na začiatku školského roka povedala, že chcem ísť na hudobnú pedagogiku, nebral na to ohľad. Nepripravoval ma. Ja som prestala hrávať a sama som to začala flákať.
Keď som sa tam po dlhom čase na jednej hodine súboru objavila, len na mňa kričal. Dal mi hneď nové noty na súbor. Obviňoval ma zo skutočností, čo neboli pravdivé. Najprv som to bez slova znášala. Hrali sme skladby, ktoré som ani nedostala domov na precvičenie. Rozmýšľala som, čo všetko ma čaká a ešte aj záverečné skúšky. To sa nedalo zvládnuť. Rozmýšľala som nad tým počas toho, ako som hrala. Po desať a pol ročnom chodení na hodiny gitary, som sa rozhodla, že s tým skončím. Povedala som mu to pokojným hlasom, že ak ma nedokáže pochopiť, ja musím odísť. Nemám čas nato, aby som vôbec išla von s kamarátkami, a už ani bez výčitiek nemôžem, pretože stále cítim na krku “dych“ povinností. Prosila som ho len o to, aby mi dal priestor dôkladne sa pripraviť na prijímacie pohovory. Iba na jeden mesiac. Je to tak dlho? Jeden mesiac? Koľkokrát on chýbal aj mesiac a ja som mu nevolala a nevyhrážala som sa starými trikmi ako on.
Odišla som v polovičke hodiny a nemohla som ostať pokojná. Rozplakala som sa, pretože kedysi pre mňa gitara znamenala všetko. Dokázala som sa s ňou dostať zo zlej nálady. Mala som vždy rada hodiny s učiteľom, poznali sme sa predsa 10 rokov. Ale teraz sa tam už nemôžem vrátiť. Viem, žeby som nedokázala splniť to, čo on odo mňa žiada, aj keď by som najradšej druhý stupeň dokončila. Lenže on nechce pochopiť, že mám toho veľa a navyše aktivity ako súbor a dueto tie ma zabíjajú. Prirástlo mi to tam k srdcu, zažila som tam veľa radosti, niekedy aj útrap. Navždy ma to asi bude mrzieť, že som to pre taký nápor, aký sme mali v škole nemohla dokončiť. Chýbali len 4 mesiace.
Komentáre